Nad Tatrou sa blýska

Autor: Tomas Kacala | 6.3.2018 o 9:03 | (upravené 6.3.2018 o 10:57) Karma článku: 3,61 | Prečítané:  759x

Krátky postreh reality na Slovensku v praxi. Bude Slovensko krajina, do ktorej sa oplatí vrátiť? Uvidíme.

Je krásne dnes na Slovensku pozorovať mladých ľudí vracajúcich sa po rokoch strávených v zahraničí domov. Väčšinou sú to študenti zahraničných vysokých škôl s pár rokmi praxe v súkromnom, alebo štátnom sektore alebo tí, ktorí opustili po strednej škole rodnú hrudu a hľadali lepšie pracovné podmienky za hranicami. Môže to byť aj tým, že ja som jedným z nich, ale posledných desať mesiacov pozorujem príliv spoluobčanov. Tento pohyb obyvateľstva je úplne prirodzený. Ľudia sa vracajú na vplyv svojho najbližšieho okolia alebo na vonkajšie vplyvy. Jedným z tých vonkajších sú aj sľuby vládnej garnitúry a oficiálne čísla zamestnanosti a nezamestnanosti na Slovensku.

Po mojom príchode pred desiatimi mesiacmi som mal oči plné očakávaní. Všetko bolo nové. Noví ľudia, nové veci a nové zážitky. Prvý stret s realitou nastal, keď som sa šiel registrovať na úrad práce. V tom čase, keď bolo ministra práce, sociálnych vecí a rodiny vidieť v každých správach prezentujúc najlepšie čísla v histórii. Nezabudol pri tom dodať, že vláda víta mladých ľudí zo zahraničia rôznymi bonusmi a bola spomenutá aj podpora mobility v rámci krajiny. Po úspešnom vybavení úradu práce bola skúsenosť so sociálnou poisťovňou jedným slovom, ponižujúca. Začalo to na okienku kedy mi slečna oznámila, že si mám o dávky v nezamestnanosti žiadať v tej krajine, v ktorej som pracoval. S nepochopením v tvári odchádzam od okienka a pár hodín mi trvá stráviť túto informáciu. Po 3 mesiacoch vypisovania emailov, telefonátov a dokazovania toho, že naozaj chcem ostať na Slovensku sa dostávam k peniazom, na ktoré mám nárok.

Zlomil som si kľúčnu kosť. Nič zvláštne, no nebolo to nič príjemné. RTG vyšetrenie ukázalo, že musím ísť na operáciu a kým som sa stihol zorientovať, ležal som na operačnom stole v prešovskej nemocnici. Zopár vecí som ale postrehol. Testy mojich vzoriek sa nerobili v nemocnici kde ma operovali, ale posielali sa kamsi do Košíc. Posteľná bielizeň, na ktorej som v nemocnici ležal nebola dezinfikovaná a vypraná v Prešove, ale posielaná do Maďarska. Stav prešovského monobloku, obzvlášť lôžkové časti, sú v žalostnom stave a  strava, opäť dovážaná, by sa dala opísať jedným slovom, katastrofa. Po pár dňoch na lôžku sadám do auta a každá diera na ceste, a poviem Vám v Prešove je ich požehnane, mi spôsobuje nepríjemnú bolesť v oblasti, kde ma operovali. Nevybral som si najšťastnejšiu hodinu na návrat domov. Zápchy kam sa pozriem. Je na zamyslenie žiť v treťom najväčšom meste na Slovensku a pozerať sa na dopravný uzol v ktorom celá doprava, či už osobná alebo kamiónová na trase východ – západ vedie cez centrum.

Pri pýtaní sa na otázku, či toto je tá krajina do ktorej sa oplatí vrátiť a zabúdaní na skúsenosť so zdravotníctvom, sedím pred správami a neviem či sa smiať alebo plakať. Pripomeňme si, že základné funkcie štátu delíme na vonkajšie a vnútorné. Do vnútorných patrí právna, bezpečnostná,  ekonomická, sociálna a kultúrna. Práve druhá skupina na Slovensku buď nefunguje vôbec, alebo s veľkými problémami. Neexistuje predsa aby krajina, ktorá sa pýši vysokým ekonomickým rastom, chce odistiť dlhovú brzdu na dostavanie diaľničnej siete. Najvyšší predstavitelia štátu napojení na oligarchov, ktorí už nevedia čo od rozkoše a v znamení starého známeho, bez vetra sa ani lístok nepohne, Slovensko trpí na pokrivenie hurikánom a stráca možnosť slobodného rozhodnutia. Bezpečnostné previerky sa prideľujú na základe toho, koho poznáme, alebo ich pre istotu nepotrebujeme v momente, kedy by sa to akurát patrilo. V krajine, kde sa pokuty na cestách vyberajú na kvóty, súdnictvo je v rozklade, policajných áut tu o chvíľu bude viac ako civilných, umreli dvaja mladí ľudia. Nie prirodzene, ale preto, že na Slovensku je sloboda tlače len pojem, ktorý sa učí na školách, alebo si o ňom vieme prečítať na internete.

Ani arktická zima nás neodradila stretnúť sa v uliciach miest a zapálením sviečky dať na známosť, že nám nie je jedno, čo sa s našou krajinou deje a vyjadriť úprimnú sústrasť nie len najbližším, ale všetkým slobodným ľuďom snažiacim sa o život v štáte, kde sú si všetci rovní, len niektorí sú si rovnejší. Stretli sa novinári, rodina, ľudia z mesta, no všetci sa zhodli na jednom. Prípad brutálnej vraždy novinára a jeho snúbenice ostane pod drobnohľadom, až kým sa to nevyšetrí a ľudia zodpovední za túto popravu budú právoplatne odsúdení. Bude to naozaj tak? Dokáže tento čin na dvoch mladých ľudí rozhýbať Slovenskom? To všetko uvidíme najbližšie mesiace. Prajem si, aby Slovensko bolo krajinou, do ktorej sa oplatí vrátiť.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Je Rybanič whistleblower? Odborníci sa nezhodli

Rybanič chce názor Súdneho dvora Európskej únie.

DOBRÉ RÁNO

Dobré ráno: Kam chodíte, aj keď hovoríte opak

Ako sa ázijské bistrá zmenili za posledných dvadsať rokov.

Komentár Zuzany Kepplovej

Na Dankovom diplome vlastne nezáleží

Bol by to prezident, v ktorom by nejeden našinec spoznal vlastný príbeh.


Už ste čítali?